Knihu si môžete so zľavou objednať na tomto odkaze
Zatvorila oči. A hneď ich znova otvorila. Lúka zmizla. Zmizla aj obývačka. Sedela v nemocničnej posteli. Pol piatej ráno. Sivé svetlo sa plazilo dnu cez žalúzie. Marek spal na stoličke vedľa nej, hlavu mal zvesenú na prsiach. Andrej bol doma. V rohu miestnosti stál oblak. Sivý a nejasný. „Kto si? Zjavne nevyrušuješ ani sestričku, čo práve prešla chodbou. Vidím ťa len ja?“
„Som tvoj strach. Neboj, ani teba nikto nepočuje. Rozhovory so strachom sú veľmi intímne.“
„Prečo si tu?“
„To povedz ty mne. Z tvojich denných vyjadrení som mal pocit, že sa už neuvidíme. Koľkokrát si zopakovala, že sa ničoho nebojíš a chceš len dôstojne dožiť?“
„Ach áno. To hovorievam. Hovoriť je ľahké. Slová sú lacné.“ Zavrela oči. Cítila, ako sa jej zoviera hrdlo. „V skutočnosti sa bojím. Veľmi sa bojím. Celé telo sa mi trasie, keď v noci zaspím a neviem, či sa ešte zobudím.“
„Viem.“
„Nebojím sa o seba. S tým som naozaj zmierená. Nebojím sa ani toho, že kvôli mne prídu o strechu nad hlavou. Marek je rojko a urobil by pre mňa všetko, ale hádam som mu to dala dostatočne najavo. Napriek tomu sa bojím.“
„Musím povedať, že si ma často nepúšťala na povrch. Vždy si ma vedela pred inými dobre schovať.“
„Samozrejme, to bol môj cieľ. Netreba sa báť, k problémom sa treba postaviť čelom. Strach je paralyzujúci.“
„Nechcel som ťa paralyzovať. Je mi ľúto, ak si to tak brala. My, strachy, sme tu skôr na to, aby sme ľudí varovali pred neuváženými krokmi. Som s tebou bez ohľadu na to, či si to praješ alebo nie.“
„Viem, tak som to nemyslela. Mám ťa rada. Preto som ti zvykla pokresliť tvár, aby si vyzeral ako klaun. Predstavila som ťa s červeným nosom, úsmevom namaľovaným cez celú tvár. Vtipného, neškodiaceho. Aby si nikoho nedesil. Až tak si mohol von – na návštevu k rodičom, do zborovne, pred Andreja.“
„Och, ako som to neznášal. Ale aspoň si sa nesprávala ako iní, ktorí dávajú svojmu strachu do ruky zbraň a vyhrážajú sa ním. To strachy osobitne neznášajú. Prečo som tu teraz? Bojíš sa bolesti?“
„To ani nie. Bojím sa o Andreja. Marek nevie, že v utorok má Andrej matematiku prvú hodinu, tak mu treba pripraviť desiatu, čo sa dá zjesť rýchlo za päťminútovú prestávku. Nevie, že Andrej neznáša paradajky v obloženom chlebíku. Nevie, že keď je ticho, neznamená to, že je všetko v poriadku – práve naopak. Bojím sa, že mu to nikto nepovedal. A ja už nestihnem.“
„Čoho sa ešte bojíš?“
„Ničoty.“
„Ničoty?“
„Môžeš sa báť niečoho, čo si nevieš predstaviť? Netuším, ako môže vyzerať ničota.“
„Väčšina strachov je práve z vecí, ktoré si ľudia nevedia predstaviť. Potom to uvidia a… a už sa neboja. Strach z neznáma zmizne v momente, keď sa neznámo stane známym. Je to ako s pretvárkou. To platí aj o strachu zo smrti. Zrejme aj z ničoty.“
„Dobre, ale čo bude? Ako vyzerá nič? Ako budem vnímať svet? Nikdy som neverila na duchárske historky. Myslíš, že ma Andrej bude cítiť, ako neviditeľnou rukou vediem jeho kroky? Alebo naozaj nebude nič? Svet existoval aj pred mojím narodením a zjavne som nikomu veľmi nechýbala. Prečo by nemal existovať aj po mojej smrti? Bojím sa. Nie smrti. Tej sa už nebojím. Bojím sa toho, čo zostane. Kto mu povie, že keď je smutný, má si predstaviť tú malú žirafu, na ktorú sme sa chodievali pozerať do zoo? Kto ho naučí, že je v poriadku plakať? Marek mu to nepovie. Sám to nevie.“
Strach len sledoval, ako sa Anna zamýšľa. Čo jej má na to povedať? Sám nevie, neprešiel školou ezoteriky, nikdy nezažil život po smrti. Sám naň ani neveril, zdalo sa mu to príliš duchárske. Bol racionálny ako Anna. Bol predsa Annin a bez nej by ho nikto nepochopil. Bez nej by neexistoval. Človek jednoducho umrie a je koniec, netreba pridávať žiadne nadprirodzené veci. Preto bol tentoraz z Anny trochu zmätený.
On sám mal za sebou ťažkých 39 rokov, keď mal veľa práce, ale nikdy sa nemohol celkom prejaviť. Nevychádzal na povrch. Bol tam v ten večer, keď Marek prišiel domov o jedenástej, nadšený z koncertu, a Anna sa usmievala: „To je skvelé, miláčik. Ja a Andrej sme mali tiež pekný večer.“ A v hlave zatiaľ počítala, koľko takýchto večerov ešte vydrží.
Bol tam, keď Marek hovoril: „Potrebujem ešte tisíc korún na aparatúru,“ a ona pokývala: „Samozrejme, veď to zvládneme.“ On zatiaľ vnútri kričal: „A čo dovolenka? A čo keby Andrej ochorel? Z čoho kúpiš nové topánky?“ Nebol to strach z nudného leta bez dovolenky, bol to strach z toho, ako to bude pokračovať. Či nestiahne rodinu úplne, alebo či ju nakoniec neopustí. Ostával však nevypovedaný.
Mal rôzne podoby. Strach z rodičov a ich reakcie, keď prekročí nimi nakreslené línie Anninho života. Každodenný strach o osud detí, s ktorými pracovala. Vedela, že si to brala príliš osobne, vedela, že nie je matkou. Zvykol si, že sa nebude ukazovať. Vnútri Anny mu bolo v podstate dobre, bola to dobrá, milá osoba. Nemusel vychádzať von, nemusel sa konfrontovať s realitou tam vonku. Sedel si vnútri a rástol.
Občas prepukol. Dostal podobu sĺz na vankúši v izbe, kam sa Anna zavrela o deviatej večer. Andrej konečne zaspal po hodine prosíkania „ešte jednu rozprávku“. Marek zavolal: „Prídem neskôr, niečo sa pokazilo na aparatúre.“ Zatvorila za sebou dvere spálne, ľahla si na posteľ a plakala do vankúša. Dvadsať minút. Potom si umyla tvár a šla pozrieť, či Andrej naozaj spí. Toto skrývanie teraz prerušila.
„Strašne sa bojím,“ zašepkala pred chvíľou najmä pre seba. On vtedy vedel, že musí vystúpiť. Vypočul si ju.
„Povedz o mne niekomu. Marekovi, Andrejovi, rodičom…“
„Nemôžem, mrzelo by ich to. Nechcem, aby sa trápili.“
„Zomieraš. Budú sa trápiť tak či tak.“
„Netreba im pridávať. Poď späť, prepáč, že som ťa vyrušila.“ Otvorila ústa a strach v nej zmizol.



